Cesta k whippetom

     Každý môj a neskôr náš pes bol niečím charakteristický a výnimočný. Pri každom ostala v pamäti určitá vlastnosť, ktorou sa odlišoval od ostatných a ktorá natrvalo dominovala v neskorších spomienkach.

     Tak si spomínam aj na môjho "najostrejšieho" psa, ktorým vlastne začalo moje kynologické hobby. Písal sa rok 1961, keď som si cezprázdniny doniesol domov darované šteniatko celkom čiernej sučky kríženca. Dostala meno Ara. Smelo by som mohol povedať, že fenotypovo to bol na 90-95 % stredný bradáč.

     So spolužiakmi sme sa dozvedeli, že banskobystrickí "psiari" chodia cvičiť svoje na cvičisko do Kostiviarskej pod cementárenský  kameňolom. Dokonca sme sa odvážili navštíviť koncom prázdnin tento areál. Atmosféra panujúca v kynologickom klube, v tomčase pôsobiaceho  pod Zväzarmom nás očarila. "S otvorenými ústami" sme postupne ušami aj očami "kradli" od starších členov vedomosti výcviku psov. Ani choroba s horúčkou nebola príčinou naše jneúčasti. Cesta na cvičisko nám trvala pešo 45 minút, v letnom období prispôsobiac sa tempu psov na bicykli asi 20 minút. Dážď, sneh, zima, čihorúčavy neboli jednoducho prekážkou, aby sme 2x týždenne túto trasu neabsolvovali.

     Vrátim sa však v spomienkach k môjmu prvému psíkovi "Are". Bol to psík veľmi učenlivý. Je možné povedať, že v poslušnosti a v sledovaní stopy bola Ara za rok vycvičená na štandardnú úroveň s ostatnými psami s rodokmeňom. Mimoriadny temperament tejto sučky sa prejavil v časti obranných cvikov. Stačilo zašepkať "Ara lump!", oči zasvietili tyrkysovo zelene a Ara by bola roztrhala všetko v najbližšom okolí. Samozrejme je to relatívne konštatovanie vzhľadom k veľkosti a približne 8-10 kg váhe tohto psíka. Bohužiaľ, fotografia Ary sa mi nezachovala. V tom čase som ešte nevlastnil žiadny fotoaparát.

     Po dvoch rokoch som zistil, že sa chcem tomuto hobby venovať dôkladnejšie. Chodiť na výstavy, skladať so psom skúšky, zúčastňovať sa súťaží. V tom čase to so psami bez preukazu pôvodu nebolo možné. Preto som rodičov uprosil, aby sme Aru darovali známym pre stráženie rodinného domu a dovolili mi kúpiť v lete 1963 môjho "najvycvičenejšieho"psa, dvojmesačnú fenku nemeckého ovčiaka Daru zo Stupavy s preukazom pôvodu.

     Nasledovalo pekných kynologických viac ako 5 rokov. Po osem  mesačnom výcviku sme zvládli skúšku ZM. Po určitej dobe sme absolvovali výstavu aj úspešnú bonitáciu a Dara sa stala chovnou fenou. Bol mi pridelený chránený názov chovateľskej stanice. Výcvik poslušnosti, pachových prác a obrany pokračoval úspešne až do úrovne vtedajšej ZV1. Nešťastnou náhodou a možno i určitou nezodpovednosťou zainteresovaných však na cvičisku došlo k výbuchu delobuchu cca 30 m odmojej Dary. Spôsobený zvukový šok zanechal trvalé následky. Dara sa začala báť streľby aj keď k iným výrazným hlukom bola tolerantná. To bol koniec akýmkoľvek ďalším skúškam a súťažiam. Platila podmienka bezpodmienečnej tolerantnosti k streľbe. Na cvičisko sme chodili však i naďalej až do jesene 1968. Pred mojím odchodom na základnú vojenskú službu som Daru vo veku cca 5,5 roka predal na prípadné ďalšie využitie na chov, čo sa mne dovtedy nepodarilo.

     Nasledovala 16 ročná kynologická prestávka. Počas nej som odslúžil základnú vojenskú službu, založil si rodinu, presťahoval sa do paneláka po nútenej asanácii rodinného domu, narodili sa nám teti. Po určitej dobe, keď mala dcéra deväť rokov, začala "žobroniť"a nahovárať nás na kúpu psíka. Čo však so psom v paneláku? Nevedeli sme si to predstaviť. Nakoniec sme dcére podľahli s podmienkou, že to bude pes malý a hladkosrstý. Tak sa nám dostal do rodiny náš "najuštekanejší" pes, fenka malého hladkosrstéhi pinča s preukazom pôvodu Figa Mor-Tom.

     Občas sme si zašli aj na cvičisko, kde bol medzi veľkými psami malý hladkosrstý pinč raritou. Cvičili sme hlavne doma základné cviky poslušnosti a zložili smes Figou aj skúšku SOP. Po splnení podmienok bola Figa uchovnená a odchovali sme postupne tri vrhy šteniatok. Figu neskôr nahradila jej dcéra z tretieho vrhu Cita, povahovo totožná s jej matkou. Neočakávanú návštevu vítal dokonalý "psí alarm". Žiaľ, pre chýbajúci zub nemohla byť Cita uchovnená a tak skončil náš chov malých hladkosrstých pinčov.

Ani sme nevedeli ako, ale najmladší syn po Cite priniesol domov šteniatko nemeckého ovčiaka bez preukazu pôvodu. Aby mu to prešlo, už dopredu sa rozhodol pomenovať fenku ako Dara II. A prešlo mu to. Domov tak u nás našiel náš "najposlušnejší" pes. Dara poslúchala skutočne na slovo a už dopredu vycítila, čo asi budeme chcieťa to aj následne s radosťou splnila.

     Čas nezastavíš. Deti sa postupne osamostatnili. Po začiatku mojich týždenných pracovných ciest ostávala manželka sama doma. Dara II. už v tom čase nebola. Vymyslel som preto "potrebného ochrancu" a zároveň spoločníka. Tak sa k nám dostala dvojmesačná fenka dobermana Nelly - náš "najtvrdohlavejší" pes". Nelly povesť psa bojového plemena spĺňala možno tak na pohľad.V skutočnosti možno aj preto že vyrastala v byte a pri venčení v spoločnosti psov malých plemien a nikdy nebola cvičená ako "pes obranár", ani okrajovo sa u nej neprejavili agresívne vlohy. Niekedy však mala "svoju hlavu" a bolo potrebné rozmyslieť si ako postupovať aby urobila to čo chceme my a nie Nelly.

Po dovŕšení 8 rokov nás Nelly opustila s príznakmi podozrenia otravy jedom na potkany, čo sme však viac-menej vylučovali. Stratu Nelly ťažko znášala najmä manželka. Rezolútne vyhlásila, že už doma nikdy žiadny pes nebude! Videli sme ale, že sa trápi. Ani nie po dvoch mesiacoch po spolupráci s dcérou, priviezli sme si zo severnej Moravy nášho "najúžasnejšieho" psa, fenku vipeta s preukazom pôvodu Arin Trixtan. Po našom príchode nás prvá manželkina reakcia šokovala. Žiadny pes nebude! Za dve hodiny už boli reakcie miernejšie. Za ďalšie dve hodiny už bolo všetko tak ako má byť. Od leta 2012 je Arin s nami, ale to už je iná kapitola...